Od Mysu dobrej nádeje po Viktóriine vodopády - časť 3.

Ahojte, levíčatá. Dnes pokračujeme treťou časťou nášho putovania Afrikou. Máme sa na čo tešiť. Krásy Kapského mesta sú dávno za nami. Juhoafrickú republiku sme vymenili za Namíbiu. Videli sme druhý najväčší kaňon sveta a navštívili prenádherné duny v Sossusvlei. Momentálne stojíme na najvyššej z nich a pozeráme sa dolu do Mŕtveho údolia – Deadvlei, v ktorom už čoskoro stratíme reč. Hlavné mesto Windhoek, stotísícová kolónia uškatcov, ružové plameniaky, Atlantický oceán, najstaršia púšť sveta a delikátne plody mora. Toto všetko a o mnoho viac máme v pláne na najbližšie tri dni. Pripravení?

Z vrcholu Veľkého ocka sa dívame dolu na západnú stenu tohto piesočného obra. Na samom dne sa v zajatí okolitých dún rozprestiera Deadvlei – Mŕtve údolie. Technika zostupu je tajná a predáva sa od majstra žiakovi už stáročia. Mňa ju naučil môj bývalý kolega, český majster Afriky Stáňa. Nikdy nesmiete bežať priamo dole. To pán Newton nemá rád a už po pár sekundách vám podloží poleno pod nohu a vy budete radi ak zastavíte len s hanbou, bez ujmy na zdraví. Piesok budete mať aj tak na miestach, o ktorých ste ani len netušili. Trajektória behu musí vytvárať akési serpentíny a skoky by mali byť dlhé a pomalé. Predstavte si druhý skok olympijského trojskoku. Presne také.

Zostup sme zvládli. Zakláňame hlavy dozadu a až pri pohľade zdola nám dochádza akou obrovskou masou piesku Veľký ocko je. „Aha, tam hore, niekto beží z duny!“, ukazuje prstom smerom k vrcholu jeden z nás. A skutočne. Niekto si z nás vzal príklad a pokúša sa o to isté. Techniku však ešte nemá dokonale vycibrenú. Dobrodruh beží. Zrýchľuje. Podľa všetkého nekontrolovane. Z odporúčaných serpentínovitých zákrut je razom beh po priamke. Kolmo dolu. Bežec zrýchľuje a atakuje šprintérske kvalifikačné limity atletických majstrovstiev sveta. Rýchlo kmitajúce nohy brániace kontaktu tela s pieskom vytvárajú jednu veľkú kruhovú šmuhu – ako v rozprávke od Disneyho. V tom sa nohy vzdávajú a dobrodruh stráca kontrolu nad fyzikálnymi zákonmi i sebou samým. Bezvládne telo rotuje v piesočnom zovretí. Od tela odlietava piesok, okuliare, čiapka, obuv. Ako posledný sa torza oddeľuje batoh. Po pár sekundách, ktoré mu museli pripadať ako večnosť, nádejný šprintér zastavuje. Leží. Nestalo sa mu nič? Sadá si, zdvíha ruky nad hlavu a oduševneným výkrikom dáva najavo radosť z absencie fraktúr a super zážitku.

Približne pred tisíc rokmi sa miestna rieka Tsaucheb po výdatných dažďoch vyliala zo svojho koryta a vyplnila prázdno medzi dunami. Vlhká pôda prilákala stádo mladých akácií, ktoré sa v budúcom Mŕtvom údolí usadili a zasadili. Približne dvesto rokov si nažívali ako v raji. Vystriedalo sa zopár generácií a rieka v tomto údolí vyschla. Cez duny sa viac k akáciám nedostala. Katastrofa, ktorú stromy nemohli prežiť. Umreli do posledného. Horúce podnebie ich však vysušilo skôr, ako by stihli zhniť. Obrovské púštne horúčavy ich spálili do čierna a akácie tu dodnes stoja ako čierne pomníky na bielom cintoríne. Sú ich tu desiatky a ich skrútené a elegantné tvary musia znamenať jediné - že umreli počas tanca.

To, na čo sa dívame, sa dá len ťažko slovami opísať. Čierne kostry akácií vyrastajúce z bielej, vyprahnutej soľnej panvy v obkolesení oranžovo-červených piesočných stien, ktoré zaberajú podstatnú časť oblohy. Jedno z najfotogenickejších miest planéty sa snaží získať štatút ôsmeho divu sveta. Toto treba vidieť a zažiť. Keby bolo podobné miesto v USA alebo Európe, tak sa to tu hemží turistami. No Afrika je v tomto iná. Áno, sú tu ľudia, no dá sa to v pohode zvládnuť. Dokonca až tak, že na určitých fotkách nemusí byť nikto okrem vás.

Z údolia na parkovisko je to približne hodinka. Je niečo medzi deviatou a desiatou a teploty sa driapu vysoko cez 40 stupňov Celzia. V neskorších hodinách to tu bude nezvládnuteľné. Na horúcom piesku sa cez deň topia podrážky topánok. Aj preto sa na duny chodí najmä ráno. Výstup na dunu a návrat do „základného tábora“ nám dal zabrať. Viac už dnes ale chodiť nebudeme. Po chladnom drinku v mestečku Sesriem a výdatnom obede v susednom Solitaire nás čaká presun do hlavného mesta Namíbie. V aute si môžete aj pospať. Ak sa vám to teda podarí počas tzv. africkej masáže, ktorou vás obšťastní cesta autom po prašných cestách.

Prvá časť cesty je po pláňach územia Hardap, kde prekračujeme Obratník Kozorožca. Krajina sa začína meniť na horskú. Možno zazrieme skupinky priamorožcov, antilôp skákavých, zebier alebo pštrosov. Vchádzame do regiónu Khomas, kde nás čaká stúpanie. Hlavné mesto Namíbie sa totiž nachádza na náhornej plošine v nadmorskej výške 1600 metrov. Presun si spestrujeme pohľadmi na úžasné scénické výhľady. Vidíme zapadať Slnko. Tma prichádza aj tento krát veľmi rýchlo. Vo večerných hodinách vchádzame do Windhoeku, kde nás čaká zaslúžený oddych. Veď máme za sebou pravdepodobne najnáročnejší deň zájazdu.

Doobedie ďalšieho dňa trávime prehliadkou neveľkého, no pekného mesta, ktoré má len niečo cez 300-tisíc obyvateľov. Kolonizátorská minulosť je tu silne citeľná. Najväčšiu stopu tu zanechali Nemci a Holanďania. Na Pobreží kostier, kam sa chystáme zajtra, ako prví moderní ľudia dorazili Portugalci. Vedeli ste, že práve v Namíbii sa uskutočnila prvá genocída dvadsiateho storočia? Počas strašnej vojny Nemcov proti kmeňom Nama a Herero umrelo približne 100-tisíc Afričanov. Mnohí z nich umreli v koncentračných táboroch, ktoré slúžili neskôr ako inšpirácia pre tie v Európe počas druhej svetovej vojny. V roku 2015 Nemecko priznalo chybu, oficiálne uznalo, že páchalo genocídu a viedlo rasovú vojnu, no o reparáciách nepadlo ani slovo.

Prechádzame okolo starej nemeckej pevnosti z čias vojny proti Holanďanom. Neďaleko stojí nové národné múzeum a pred ním socha najväčšieho miestneho hrdinu. Sam Nujoma sa po desiatkach rokoch odboja, ako vodca organizácie SWAPO, postaral v roku 1990 o oslobodenie krajiny od Juhoafrickej republiky. Bol zároveň aj prvým prezidentom samostatného štátu Namíbia. Počas partizánskej vojny bojovali Nujomovi vojaci aj za pomoci československých samopalov, ktoré im boli darované priateľmi z Európy. Z času na času prechádzame okolo žien oblečených v nádherných šatách s pokrývkou hlavy pripomínajúcou kravské rohy. To sú ženy kmeňa Herero a svojim upraveným zjavom vzdávajú hold kravám, ako zvieraťu, ktoré ich živí. Okrem nás tu belosi takmer nie sú.

Po približne hodinovej prehliadke sa naobedujeme a vyrážame k oceánu. Pred nami je 365 kilometrov kvalitnej asfaltovej cesty. Smerujeme na západ, dole z náhornej plošiny, do pobrežného mesta Swakopmund. Už pár minút po opustení hlavného mesta vidíme popri ceste chatrné príbytky miestnej chudoby a po polhodinke aj prvé termitiská. Niekoľko metrov vysoké stavby inteligentných drobných staviteľov sú niečím, čo sa len tak nevidí. Počas zájazdu uvidíme ešte vyššie. Dokonca si na jedno z nich aj vylezieme, ak si trúfnete. Prechádzame cez mestá Okahandja, Karibib a Usakos. Podvečer sme v Swakopmunde a vo vzduchu cítime opäť oceán. Ideme sa okúpať, pridáte sa? Zajtra nás čaká deň plný zvierat. A to ešte ani nie sme na safari.

Ráno smerujeme na bájne Pobrežie kostier. Akoby švihnutím čarovného prútika sa krajina za mestom mení na vyprahnutú pustatinu na pravej strane a neďaleký oceán na ľavej. Kombinácia silných vetrov, morských i vzdušných prúdov, zradného oceánskeho dna a nepreniknuteľnej hmly si v minulosti vyžiadala mnoho ľudských životov. Lietadlá, lode a ľudské kostry. Týmito tromi vecami je niekoľko sto kilometrov dlhé pobrežie priam posiate. Portugalskí moreplavci ho prezývali „As Areias do Inferno“, čo preklade znamená „Piesky Pekla“. A je tomu skutočne tak. Čo sem týchto ľudí lákalo? Uškatce a diamanty. Najmä tie diamanty. Povráva sa, že kedysi ich tu bolo tak veľa, že sa za mesačného svitu trblietali na pláži ako hviezdy na oblohe. Stačilo ich len pozbierať. Na Pobreží kostier je však pitná voda drahšia ako diamanty a tej je tu pramálo. Práve preto sa mnohí domov už nikdy nevrátili a umreli s vreckami plnými drahokamov.

Po hodinke a pol prichádzame na miesto. Cape Cross je počas väčšiny roku domovom približne 100-tisíc uškatcov. Počas párenia, v novembri a decembri, ich tu je až 210-tisíc. Vtedy sú tu totiž aj samci. Zvieratá sú všade. Kam len oko dovidí. Ako prvé nás však omámi tá aróma. Slabšie jedince si zakrývajú nos a ústa šatkami, no my sa nadychujeme plnými dúškami. Aj takto vonia Afrika. Skalnaté pobrežie je dôvodom prečo sa tu usadila jedna z najväčších kolónií na svete. Ďalším dôvodom je množstvo rýb. K zvieratám sa dostaneme aj na dva metre, no menší odstup neodporúčam, sú to predsa len šelmy s ostrými zubami. Viete aký je rozdiel medzi uškatcom a tuleňom? Aj to si povieme počas prechádzky popri týchto srsťou pokrytých plavcoch. Väčšina len tak leňoší na skalách a spí. Tí oddýchnutejší sa bláznia vo vlnách. Mladé škriekajú v snahe nájsť v dave svoju mamu.

Neďaleko sa nachádza aj kópia kamenného kríža, ktorý tu v roku 1484 postavila portugalská expedícia. Vedľa sa nachádza aj napodobenina, ktorú tu, ako druhí, postavili Nemci. Ten pôvodný portugalský však najprv zhodili. Cestou späť do Swakopmundu sa zastavujeme pri jednom z vrakov, ktoré tu navždy uviazli. Posádka angolskej rybárskej lode uviazla na plytčine a keďže v týchto vodách lovila ilegálne, musela z lode povyskakovať a rozutekať sa na všetky strany. Ktovie ako dopadli.

V Swakopmunde nasleduje obed a po ňom smerujeme do mestečka Walvis Bay, v ktorom sa nachádza jeden z najväčších hlbokomorských prístavov čierneho kontinentu. My sem však smerujeme najmä kvôli plameniakom. Ak máme šťastie, tak budú blízko brehu a my ich uvidíme v plnej paráde. Tunajšiu plytkú zátoku si zamilovali. Časté odlivy a voda nesiahajúca vyššie ako po ich kolená je pre týchto ružových operencov rajom. Celý deň si tak môžu pochutnávať na obľúbených krevetkách a iných vodných bezstavovcoch. Viete, prečo je plameniak ružový? Možno zahliadneme aj delfíny vyskakujúce z vĺn.

Mestá Swakopmund a Walvis Bay sú od seba len niečo cez 40 kilometrov vzdialené a spojené asfaltovou cestou, ktorá je akousi hranicou medzi vysokými dunami púšte Namib a Atlantickým oceánom. Len málokde na svete sa púštne duny „vlievajú“ priamo do rozbúrených vôd. Spomínate si na fosílne duny v Sossusvlei? Tieto v sebe neukrývajú skalné hory, je to čistý  a pohyblivý piesok. Zastavujeme a chystáme sa na ďalší výstup. Tento je však oveľa kratší a ten úžasný výhľad na vrchole si zaň hádam ani nezaslúžime. Ak sa na mňa šťastena usmeje, tak sa mi podarí od niekoho požičať improvizované sánky a dunu zjazdíme. Na Dune 7, ktorá je neďaleko od mesta Walvis Bay, sa dá lyžovať, snowboardovať ale aj zajazdiť si na štvorkolkách.

Poobede sa už len tak oddychovo poprechádzame mestom alebo plážou, a sadneme na osviežujúci drink. Večeriame plody mora v jednej z najlepších miestnych reštaurácií. Kto nemá chuť na dary oceánu, môže si pochutiť na steaku niektoré z atlétov divokej prírody.  Spoločne oslávime úspešne ukončený prvý týždeň nášho putovania a rozprávame sa nielen o tom, čo sme doteraz zažili, ale aj o tom, čo nás ešte len čaká.

Kmene Damara a Himba, tisíce rokov staré skalné rytiny v Twyffelfontein, safari v národnom parku Etosha, najväčší meteor sveta, botswanské safari na rieke Chobe a Viktóriine vodopády. To je len malá ochutnávka toho, čo nás ešte len čaká. V ceste pokračujeme zajtra, v článkoch o týždeň.  

Michal Ondro | 02. august 2018