Od Mysu dobrej nádeje po Viktóriine vodopády - časť 2.

Prajem pekný deň, levíčatá. Je mi potešením privítať vás opäť na blogu Dream Africa. Dnes pokračujeme v predstavovaní nášho nového zájazdu. V úvodnom diely sme strávili dva dni v prenádhernom Kapskom meste, kde sme okrem iného zdolali Stolovú horu, navštívili Mys dobrej nádeje, zoznámili sa s paviánmi a tučniakmi, naplnili si žalúdky miestnymi dobrotami a tancovali v rytme afrických hudobníkov. Nič však netrvá večne a my sa s „Matkou“ musíme rozlúčiť. Ako vyzerajú naše ďalšie dni a prečo sa Kapské mesto nazýva Matkou miest?  Aj to sa dozviete v nasledujúcich riadkoch. Expedícia Dream Africa pokračuje.

Prebúdzame sa. Okrem očí otvárame aj okná na izbách a vpúšťame dnu po rybách voňajúci osviežujúci vzduch, v ktorom sa miesia tunajšie teplé vody a tie ľadové antarktické. Vstávame zavčasu, pretože dnes nás čaká jeden z dvoch najdlhších presunov zájazdu. Cesta je cieľ,  vraví sa. Nie je to len elegantná výhovorka lenivcov, ktorým sa nechce dôjsť až do cieľa? Žarty bokom. Ak v Afrike existuje zájazd, ktorého sa tento cestovateľský výrok týka viac ako iných, tak je to práve „Od Mysu dobrej nádeje po Viktóriine vodopády“. Našim cieľom je zažiť a vidieť toho čo najviac. Ciele si tu budeme plniť neustále, každý kilometer skrýva čosi nové. Dosť bolo rečí. Šliapnime na pedál.

Legenda vraví, že v roku 1930 miestne noviny označili Kapské mesto za jediné v Afrike, ktoré sa môže nazývať metropolou. Obyvateľom sa to zapáčilo a keďže slovo metropolis je odvodené od gréckych slov označujúcich matku a mesto, vznikla prezývka Matka miest (ang. Mother city). A práve na túto metropolu hľadíme už len v spätnom zrkadle nášho tátoša. Pred nami sa rozprestiera celý divoký západ Juhoafrickej republiky. Oblasť je celosvetovo preslávená údoliami a svahmi hôr, ktoré pokrývajú citrusovníky a vínna réva. My ochutnáme z oboch. Teda aspoň tí, ktorí nešoférujú. Teda všetci okrem mňa.

Úvodné desiatky kilometrov sa nesú v znamení stúpania a po zdolaní najväčšieho z nich vypíname motor a pauzujeme s výhľadom na celé Kapské údolie. Po zelenej nížine sa zo západu plazí hmla. Cesta číslo 7 nás vedie cez mestá ako Malmesbury, Piketberg, Citrusdaal alebo Clanwilliam. Áno, práve názvy miest sú dnes najzreteľnejším pozostatkom minulosti, kedy tieto územia nielen dobývali európski kolonizátori. Cestou si u miestnych farmárov kupujeme plody ich práce v oboch skupenstvách.

Kilometre do cieľa nám ubúdajú a nám sa zdá, že nekonečne rovná cesta číslo 7 miestami končí v jednom jedinom bode ležiacom na ďalekom horizonte. Prvý poriadny kontakt s juhoafrickými ľuďmi mimo metropoly máme v meste Springbok, ktoré je od namíbijských hraníc zanedbateľných sto kilometrov. Na otázku „už tam budeme?“ sa v Afrike, v prípade, že sa nachádzame menej ako sto kilometrov od cieľa, odpovedá: „už sme tu.“ Teraz je nám to vtipné, no časom okúsime pravdivosť tohto vtipu na vlastnej koži. No nebudeme sa sťažovať. Dnešnú noc trávime na brehoch hraničnej rieky Oranje a spoza nej na nás zvodne hladí neodolateľná Namíbia. „Zajtra ráno“, odpovedáme pohľadom počas poslednej juhoafrickej večere.

Hraničné prechody v Afrike sú kapitolou sama o sebe. Udialo sa mi na nich už kadečo a vždy, keď si myslím, že som pripravený na všetko, ma miestna legislatíva, pracovné zapálenie leňochoda a nedostatok zmyslu pre pochopenie presvedčia o opaku. No aj napriek tomu ich mám rád, pracujú tam veľmi milí ľudia. Veď kto by spomínal na bezproblémový prechod hraníc, no nie? Na našich namíbijských vízach sa krásne vyníma vstupná pečiatka a my sa znenazdajky ocitáme v krajine pripomínajúcu vyschnutý Mars.

Nachádzame sa v regióne Karas a užívame si na dlho poslednú asfaltovú cestu. Onedlho odbáčame na našu prvú prašnú a smerujeme do samotného srdca regiónu – ku kaňonu Fish river. Práve druhý najväčší kaňon sveta je naším dnešným cieľom. Prestížny Lonely Planet ho radí na štvrté miesto v TOP 17-tich prírodných miestach juhu Afriky. Asi tušíte, ktoré je na prvom, však? Z prvej päťky rebríčka neuvidíme len jedno miesto – deltu rieky Okavango v Botswane. Ktoré sú tie ďalšie? Časom sa dozviete.

Na prvý pohľad mŕtva krajina nás z času na čas presviedča o tom, že je predsa len domovom pre mnohé odolné rastliny a živočíchy. Ak budeme mať šťastie, možno nejaké uvidíme. Približne okolo obeda prichádzame k vyhliadke Hobas. Vystupujeme z auta a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že už za pár sekúnd uzrieme klasickú symfóniu vytepanú do kameňa. Druhá najväčšia trhlina v našej planéte pripomína americký Grand canyon v postapokalyptickom prevedení. Podľa toho, v ktorom ročnom období tu sme, sa rieka Fish, ktorá kaňon vyformovala, buď valí jeho dnom, alebo si ju len predstavujeme. Na majestátnosti samotného kaňona to však nič nemení. Čas na piknik.

Po obede nás čaká ešte pár hodín cesty vyprahnutou krajinou. Nocujeme v púšti. Najbližšie mestá sú desiatky kilometrov vzdialené. Nezabudnite si v noci vychutnať  pohľad na mimozemské telesá bez akéhokoľvek svetelného smogu. Mliečna cesta, ktorú dnes vidíme, musela vzniknúť jedine tak, že na čiernu oblohu nasnežilo. Viete pomocou hviezd na oblohe určiť sever? Veľký voz a Polárku tu budete hľadať márne. Naučíme sa ako na tento účel využiť súhvezdie Južný kríž, ktorý sa vyníma na vlajkách Austrálie a Nového Zélandu.

Dnešný deň venujeme presunu k slávnym dunám v Sossussvlei. Opúšťame región Karas a vstupujeme do územia s názvom Hardap. Pri prechode mestečkami Bethanien a Helmeringhausen, kde dopĺňame palivo nielen do auta, stretávame ľudí z kmeňa San, ktorí sú priamymi príbuznými pôvodných obyvateľov. Možno ich poznáte pod pojmom Krováci alebo Bušmeni. Lovci a zberači. Černosi a černošky každého veku s typicky zúženými očami nás zdravia na každom kroku. Pochádzajú z odľahlých častí púšte Kalahari a dodnes ich najviac žije v susednej Botswane.

Dnešný presun si poobede spestríme návštevou lodge, ktorej oplotené výbehy sa stali domovom hneď niekoľkých afrických šeliem. Trojica rysov karakalov, leopardica a párik gepardov by bez pomoci miestnych ľudí len ťažko prežili v divočine osamotené a bez matky. Každý z nich má svoj príbeh. Ak bude mať Wilde dobrú náladu, ktorá je ženskou zástupkyňou najrýchlejšieho suchozemského tvora na planéte, sa k nej budeme môcť priblížiť na dosah ruky. Jedného dňa som mal šťastie a Wilde extrémne dobrú náladu. Lízala mi spotenú ruku kvôli soli ako keby nebolo zajtrajška. Po zvyšok cesty treba mať oči na stopkách. Počet zvierat pasúcich sa na dohľad od cesty stúpa. Zbadať môžeme pštrosy, antilopy i zebry.

Spíme v jednej z lodgí ležiacich od najkrajších dún sveta čo by kameňom dohodil. K spánku sa ukladáme skôr ako obvykle. Ranné vstávanie bude kruté, prebúdzať sa budeme pred východom Slnka. Prečo? Pretože duny v Sossusvlei sú najkrajšie práve počas východu našej osobnej hviezdy. Pre ten pohľad by sme obetovali aj viac ako je len spánok. Noc je tichá a svieža.

Tváre mnohých z nás sú ráno pred nastupovaním do auta ešte „zjazvené“ vankúšom, ozýva sa i nejaké to hundranie prevažne mladších účastníkov. Po niekoľkých minútach cesty sa nepreniknuteľne čierna nočná obloha začína farbiť do teplých odtieňov blížiaceho sa rána. Treba byť však opatrný, nadránom je aktivita mnohých zvierat najvyššia. O pár desiatok minút prichádzame k bránam národného parku Namib Naukluft a staviame sa s autom do rady vozidiel čakajúcich na otvorenie brány.

Po jej prejdení a kúpe lístkov sa to začína. Smerujeme dovnútra údolia Sossusvlei, ktoré bolo vytvorené riekou Sossus v pradávnej minulosti. Ostávame v aute a uháňame k tým najznámejším a najkrajším dunám nielen Afriky, ale aj celého sveta. Zatiaľ ich však nevidno. Obrovských skalných masívov po stranách cesty pribúda. O pár minút na nich badáme prvé náznaky piesku. O ďalších pár minút spod piesku trčí už len vrchol kamenného obra. Nespomínam skaly pre nič za nič. Duny v Sossusvlei sú známe tým, že ide o najväčšie fosílne duny planéty. To znamená, že sú ako keby skamenelé. Na rozdiel od dún napríklad na Sahare, tieto sa nepresúvajú, pretože pod každou z nich sa skrýva nehnuteľná skalná masa.

Onedlho sú vôkol nás už len prenádherné duny sfarbené do oranžovej a červenej, ktorých takmer až ženské krivky sú umocnené stovky metrov dlhými tieňmi, ktoré vrhajú na okolitý piesok. Ich línie sa doslova hadia smerom k čoraz modrejšej oblohe. Deň prichádza rýchlejšie ako obyčajne. Fotografi si dnes prídu na svoje. Foťáky cvakajú o závod. Zastavujeme sa aj u takzvanej duny 45, ktorá sa prezýva nemecká duna. Veľká kopa piesku, na ktorej chrbte pochoduje jeden mravec za druhým, je v skutočnosti jednou z najkrajších dún národného parku obsypaná prevažne nemeckými turistami.

Posledný úsek cesty, ktorý je piesočnatý, by sme s našim autom nezvládli. Sadáme preto do desaťmiestnej Toyoty s pohonom 4x4 a pomaly sa chystáme na výstup. Čaká nás túra na šiestu najvyššiu dunu sveta – Veľkého ocka (ang. Big Daddy). Stáda priamorožcov juhoafrických a antilôp skákavých sa pasú popri ceste, len pár desiatok metrov od nás. Výstup nie je jednoduchý, pokiaľ nepoznáte správnu techniku výstupu na piesočnú dunu. Po krátkej inštruktáži sa ihneď kráča ľahšie. Čím vyššie stúpame, tým sureálnejšie výhľady sa nám predvádzajú. Dychberúce. Po čele nám steká pot a vrchol Veľkého ocka máme na dosah ruky.

Ráno mnohí z nás mrzli, no teraz si by sme dali čokoľvek za pár záporných stupňov Celzia. Po dosiahnutí vrcholu a rozhliadnutí sa vôkol si však uvedomujeme, že to stálo za to. Každý jeden krok. Pod našimi nohami leží 325 metrov vysoká duna z piesku starého 5 miliónov rokov. Kam oko dovidí rozprestiera sa nikde nekončiace hrdzavé more s rozbúrenými no nehybnými piesočnými tsunami. Priamo pod dunou leží jedno z najfotogenickejších miest planéty. Deadvlei. Po našom Mŕtve údolie. Najkratšia cesta k nemu je, ako inak, behom priamo dolu z duny, ktorá je vysoká ako tri budovy Národnej banky Slovenska postavené na sebe. Aj v tomto prípade si treba osvojiť správnu techniku. Po rýchlej názornej ukážke štartujeme. Piesok nám lieta okolo hláv.

Ale o tom nabudúce. Ak sám vám páčilo pokračovanie zájazdu „Od Stolovej hory po Viktóriine vodopády“ a zaujíma vás, čo zažijeme nabudúce, zostaňte s nami. Vidíme sa čoskoro.

Michal Ondro | 23. júl 2018